#lesom | Explore Tumblr Posts and Blogs

slavicbee · 26 days

Text

Arepov boh

Prompt: Chrámy sú stavané pre bohov. S touto vedomosťou postaví farmár malý chrám aby uvidel, aký boh sa mu zjaví.

Arepo si v poli postavil chrám, skromnú vecičku, zopár kameňov naukladaných do mohyly, a o dva dni neskôr sa do nej nasťahoval boh.

“Dúfam, že si boh žatvy,” povedal Arepo a založil altárik a spálil dve pšeničné stebielka. “Bolo by to fajn, veď vieš.” Pozrel sa dolu na tú šmuhu na kameni, kamienky nakrivo naskladané, odkašľal si a poškrabkal sa po hlave. “Viem, že toho nie je veľa,” povedal, jeho slamená čiapka v rukách. “Ale - spravím, čo sa len bude dať. Bolo by fajn myslieť si, že na mňa dohliada nejaký boh.”

Na ďalší deň tam zanechal pár fíg, deň na to tam strávil desať minút svojho rána posadený vedľa toho chrámu v modlitbe. Na tretí deň ten boh prehovoril.

“Mal by si ísť do chrámu v meste,” povedal boh. Jeho hlas bol ako šum pšeničných stebiel. ako pišťanie poľných myšiek pobehajúcich skrz trávu. “Do skutočného chrámu. Nejakého riadneho. Dostať požehnanie od skutočného boha. Ja taký nie som, ale možno by som ťa mohol niekomu odporučiť?” Vytrhol list zo stromu a povzdychol si. “Tým myslím, nie že chcem byť drzý. Je to tu útulné. To velebenie bolo fajn. Ale nemôžeš úprimne veriť, že ti čokoľvek z toho niečo prinesie.”

“Už toto je viac než som očakával, keď som ho staval,” povedal Arepo, pokladajúc svoju kosu a sklaňajúc sa k zemi. “Povedz, čohože si to ty boh?”

“Som boh spadnutých listov,” povedal. “Červíkov, ktorí sa mútia pod hlinou. Hranice medzi lesom a poľom. Prvého náznaku námraze predtým než príde prvý sneh. Šupky z jablka ktorá sa ti zubom poddáva. Som boh tuctu ďalšieho ničoho, zvyškov, ktoré vedú k hnilobe, chvíľkových letmých pohľadov. Zmena vo vetre, ktorá hneď zmizne.”

Boh si opäť povzdychol. “Nemá zmyslu velebiť niečo také, nie ako Vojnu, alebo Žatvu, alebo Búrku. Odlož svoje modlitby na veci mimo tvojej kontroly, dobrý farmár. Na tomto svete si taký maličký. Taký zraniteľný. Lepšie modliť sa niečomu vyššiemu, než som ja.”

Arepo vytrhol stebielko pšenice a pritísol si ho medzi zuby. “Mne takéto velebenie vyhovuje,” povedal. “Takže ak ti to nebude vadiť, myslím, že v tom budem pokračovať.”

“Rob, ako uznáš za vhodné,” povedal boh a stiahol sa hlbšie medzi kamienky. “Ale nikdy nevrav, že som ťa nevaroval.”

Arepo sa modlil pred rannou prácou, a on a ten boh v tichosti uvažovali nad stromami. Takto ubehli dni, a týždne, a potom sa privalila Búrka, čierna a hrubá a búrlivá. Zaplavila Arepove polia, ztriasla škridlice z jeho strechy, zasiahla jeho olivový strom a poslala ho na popol. Na ďalší deň kráčali Arepo a jeho synovia pomedzi tej pšenice, zachraňovali čo sa len dalo. Ten maličý chrám bol rozhádzaný naprieč poľom, a tak keď práca z toho dňa bola hotová, Arepo tie kamienky pozbieral a opäť ich poskladal.

“Marná práca,” zašepkal boh, ale aj napriek tomu sa vplížil naspäť doň. “Nebolo jedinej veci, ktorou by som vám toto mohol ušetriť.”

“Bude nám dobre,” povedal Arepo. “Búrka už prešla. Znovu všetko postavíme. Na dnes žiaden milodar nemám,” povedal, a zložil trošku skazenej pšenice, “ale myslím, že zajtra niečím podopriem tieto základy, čo povieš?”

Boh v chráme zarachotil a povzdychol si.

Prešiel rok, a potom ďalší. Chrám sa zavrstvil stenami kameňov, zastrešil pletenými konármi. Arepovi susedia sa chichotali keď prechádzali navôkol. Niektoré ich deti zanechávali ovocie a kvetiny. A potom Žatva zlyhala, bohovia stiahli svoje odmeny. V Arepovom poli zakvitla pšenica tenká a krehká. Ľudia nariekali a trhali svoje róby, vraždili svoje jahniatka a vylievali ich krv, hľadeli na zem so znepokojením a išli spať hladní. Arepo si prišiel sadnúť ku tomuch chrámu, kvety už dávno zvädnuté, ovocie zošuverené na hrudky, Arepove rebrá bolo vidno skrz jeho hruď, jeho ruky sa stále triasli, a zamumlal modlitbu.

“Pre teba tu nič nie je,” povedal boh, túliac sa v tme. “Nie je nič, čo by som mohol urobiť. Nedá sa nič robiť.” Zatriasol sa a vypľul svoje slová. “Čo je tento chrám, ak ne tvojou ďalšou ťarchou?”

“My-” povedal Arepo, a jeho slová sa zakolísal. “A čo, že je chudý rok,” povedal. “Týmto sme si už prešli, prejdeme si tým znova. A čo, že sme hladní,” povedal. “Stále máme seba navzájom, nie tak? A mnoho ľudí sa modlili iným bohom, ale to ich pred týmto neochránilo. Nie,” povedal a zatriasol hlavou, a ľahol si na zopár zošuverených buryniek na altáriku. “Nie, myslím si, že naše usporiadanie mi celkom vyhovuje.”

“Príde horšie,” povedal boh z útrob toho kameňa. “A nebudem môcť spraviť nič, aby som ťa zachránil.”

Prešli roky. Arepo položil zvráskavenú ruku na ten chrám a niektoré dni tam strávil hodinu, stratený v zamyslení s tým bohom.

A jedného osudového dňa, spoza víno-temného mora, prišla Vojna.

Arepo sa zapotácal ku svojmu chrámu, jeho ruka pritlačená o brucho, pomazávajúc to sväté miesto svojou krvou. Spoza neho horeli jeho polia, a kosti v nich horeli do čierna. Privliekol sa tam na kolenách ku chrámu z tesaného kameňa, a ten boh sa náhlil ku jemu boku.

“Nemohol som ich zachrániť,” povedal boh, jeho hlas tichý nárek. “Je mi to ľúto. Je mi to ľúto. Je mi to tak, tak veľmi ľúto.” Listy padali zo stromov, malý hebký dážď popola. “Neurobil som nič! Celé tie roky, a nič som pre teba nespravil!”

“Ticho už,” povedal Arepo, chutnal svoju vlastnú krv, zrak sa mu rozmazával. V modlitbe sa oprel o chrám, čelo pritlačené ku kameňu. “Povedz mi,” zamrmlal. “Znovu mi povedz. Čohože si to ty boh?”

“Som-” povedal ten boh, a načiahol sa, chytil Arepovu hlavu, zavrel oči a prehovoril.

“Som boh spadnutých listov,” povedal, a vykúzlil si ich obraz. “Červíkov, ktorí sa mútia pod zemou. Hranice medzi lesom a poľom. Prvého náznaku námraze predtým než príde prvý sneh. Šupky z jablka ktorá sa ti zubom poddáva.” Arepove pery sa rozišli v úsmeve.

“Som boh tuctu ďalšieho ničoho,” povedal. “Kvetových lístkov, ktoré vedú k hnilobe, chvíľkových letmých pohľadov. Zmena vo vetre,” hlas sa mu zlomil a rozplakal sa. “Ktorá hneď zmizne.”

“Nádherné,” povedal Arepo, jeho krv špinila kamene a presakovala do zeme. “Všetky z nich boli také nádherné.”

A keď horeli polia a dym zahaľoval slnko, keď boli ľudia pošliapaní v presile a zúrila krvavá Vojna, keď nebesá vypustili na zem svoj hnev, rozsievač Arepo si ľahol do svojho skromného chrámu, hlavu mu chránili kamene, a vrátil sa domov k svojmu bohu.

Sora našla chrám a v ňom kosti, na ktoré sa zrútila strecha.

“Oh, úbohý boh,” povedala, “bez nikoho kto by pochoval tvojho posledného kňaza.” Potom za pozastavila, pretože bola zďaleka. "Alebo sa tu takto uctievajú mŕtvi?" Boh sa prebral z rozjímania.

“Volal sa Arepo,” povedal. “Bol zasievač.”

Sora sa trochu zľakla, pretože nikdy predtým nepočula hlas boha. "Ako si ho môžem uctiť?" Spýtala sa.

"Pochovaj ho," povedal boh, "pod mojím oltárom."

“Dobre,” povedala Sora, a šla si po lopatu.

"Počkaj," ozval sa boh, keď sa vrátila a začala zbierať kosti spomedzi polámaných vetvičiek a opadaného lístia. Položila ich na zvitok nebarvenej vlny, jedinej látky, ktorú mala. "Počkaj," povedal boh, "nemôžem pre teba nič urobiť. Nie som bohom ničoho užitočného."

Sora si sadla na päty a pozrela na oltár, aby počúvala boha.

"Keď prišla Búrka a zničila jeho pšenicu, nemohol som ju zachrániť," povedal boh, "keď sa Žatva nepodarila a on bol hladný, nemohol som ho nakŕmiť. Keď prišla Vojna," bohov hlas sa zadrhol. "Keď prišla vojna, nemohol som ho ochrániť. Prišiel zakrvavený z bitky, aby zomrel v mojom náručí." Sora sa znova pozrela na kosti.

"Myslím, že si bohom niečoho veľmi užitočného," povedala.

"Čoho?" spýtal sa boh.

Sora opatrne zdvihla lebku na látku. "Si Arepov boh."

Prešli generácie. Dedina sa zotavila z tragédií - domy boli obnovené, záhrady znovu vysadené, rany zahojené. Na starca, ktorý kedysi žil na kopci a hovoril s kameňom a sutinami, sa už dávno zabudlo, ale chrám stál v jeho mene. Väčšina verila, že je prázdny, pretože boh, ktorý v ňom sídlil, sa už dávno odmlčal. Každý, kto prechádzal okolo rozpadajúcej sa svätyne, však cítil bolesť v srdci, akoby smútil za strateným priateľom. Chlad, ktorý prenikal od vchodu do chrámu, oslaboval ich ducha a odháňal všetkých potenciálnych návštevníkov, okrem zriedkavých a najmä nevšímavých detí, ktoré po sebe nechávali drobné trsy ružových a bielych kvetov, ktoré natrhali na okolitej lúke.

Boh sedel vo svojom pokojnom domove a hľadel na vzdialenú cestu, na chodcov, pracovné kone a vozy, na padajúce lístie, ktoré sa vírilo okolo hemžiacich sa nôh. Ako dlho to už bolo? Svet napredoval bez neho, lebo vedel, že mu niet pomoci. Svet musí byť kruté miesto, ktoré opustili aj užitoční bohovia, ak farmy môžu zaplavovať povodne, úroda môže byť neúrodná a domy môžu horieť, pomyslel si.

Pochopil, že ľudia sú nezmyselné bytosti, ktoré sa modlia k bohu, ktorý im nemôže splniť želanie alebo požehnať šťastie. Ktorí by udržiavali chrám a prinášali obety bez toho, aby za to niečo dostali. Ktorí by sa delili o svoju spoločnosť a meditovali s takýmto neužitočným božstvom. Ktorí by pochovávali cudzinca bez nádeje na úžitok. Akou bizarnou, márnotratnou láskavosťou naňho premárnili. Aké úžasné, hlúpe, cnostné, beznádejné stvorenia boli ľudia.

A tak maľoval západ slnka žltými listami, lákal červíky, aby tancovali vo svojej pôde, rozkvital hranicu medzi lesom a poľom kvetmi a bobuľami, krstil vzduch štipľavým chladom pred príchodom zimy, dozrievali jablká s chrumkavými, červenými pehami, aby sa lámali pod zatínajúcimi sa zubami, a tucet ďalších ničotností, na pamiatku človeka, ktorý kedysi chválil dielo boha na jeho umierajúci dych.

“Zdravím ťa, Boh každej skromnosti na svete,” zvolal známy hlas.

Prižmúrené kútiky božích očí zaplakali na skrútených perách. "Arepo," zašepkal, lebo jeho hlas bol chrapľavý od storočnej nemoty.

"Som bohom oddanosti, drobných láskavostí, nerozbitných pút. Som bohom nezištnej, bezpodmienečnej lásky, večného priateľstva a dôvery," vyhlásil Arepo a každým slovom upokojoval toho druhého.

"To je úžasné, Arepo," odpovedal medzi slzami, "som za teba šťastný - taká mocná osobnosť bude určite potrebovať veľkolepý chrám. Odídeš do mesta, aby si zhromaždil ďalších veriacich? Všetci ťa budú zbožňovať."

"Nie," usmial sa Arepo.

"Takže ďalej, do hlavného mesta? Ďakujem, že si sa tu zastavil pred svojím odchodom."

"Nie, ani tam nepôjdem." Arepo pokrútil hlavou a uškrnul sa.

"Ešte ďalej? Aké ambiciózne ciele musíš mať. Nepochybujem však, že sa ti to podarí," pokračoval starší boh.

"Vlastne," prerušil ho Arepo, "rád by som tu zostal, ak mi to dovolíš."

Druhý boh onemel. ".... Prečo by si tu chcel zostať bývať?"

"Som boh nerozbitných zväzkov a večných priateľstiev. A ty si Arepov boh."

#god of arepo #ťumbľr #čumblr #slovensky #obrodenie #preklad #arepov boh

20 notes · View notes

energyprison · 3 months

Text

any time somebody says wh*lesome near me i immediately launch a beam attack at them

6 notes · View notes

unhonestlymirror · 5 months

Text

"An attack on the legal system of Armenia." Russian soldiers on the territory of Armenia detained a russian who refused to fight.

In Armenia, the military police of the russian federation detained a mobilized Russian who refused to fight in Ukraine and fled to Armenia. He is being held at the russian military base in Gyumri.

The story of the man was told by the human rights project "Idite lesom", which helped the mobilized man to leave the russian federation. According to human rights activists, Dmitry Sedrakou contacted them in early November. He was mobilized on February 24, 2022. On April 22, 2023, he voluntarily left the unit. They helped him leave the country.

On December 7, he was detained in Gyumri. According to human rights activists, the soldiers introduced themselves as the military police of Armenia, but the WhatsApp avatar of the man who called Sedrakov's wife had the letter Z on his cap.

Now Sedrakov is at the russian military base in Gyumri. Human rights defender Artur Sakunts told the Armenian service "Radio Liberty" that the russian military police have no right to detain even citizens of the russian federation in Armenia, this can only be done by the law enforcement agencies of Armenia itself (the russian side should contact them to search for a citizen).

The human rights defender called the actions of the russian military police "an attack on the legal system of Armenia, on Armenia as a sovereign state."

Human rights activists demand that the authorities of Armenia return the russian under the "legal protection of the Republic of Armenia". (c)

Once again, russia tries to prove to everyone that it can reach anyone in any country. Which is a thick bluffing since Armenia was the only country to which russia succeded to position itself as "Hero-Liberator" from the agressor Azerbaijan... who is financed by russia. Armenia is also very russified (as well as Azerbaijan).

True what people say: where is the war, the genocide, the grief, the famine and deaths - there is russia.

#stop russian aggression #russia is a terrorist state #russia is a nazi state #armenia #genocide #azerbaijan

3 notes · View notes

adventnykalendar · 5 months

Text

XIV. Erik Dudinský

Z tejto soboty som si odniesol pokoj v duši a radosť na perách. Krátka prechádzka prázdnym a chladným lesom k mokradiam na konci ktorých, sa objavil brezový hájik ma potešila viac ako niekoľko týždňové hľadanie odpočinku. Zajtra je tretia adventná nedeľa tak opusti svoje obydlie, teplo sa obleč, do ruksaku si zabaľ termosku a hrnček. Sadni si v lese na pník a nechaj sa omráčiť tichom lesa. Dovoľ si odpočívať.

4 notes · View notes

blog-jrkvc · 8 months

Photo

CHM—Dom po lesom S tými podlahami sa pekne vyhrali, veľmi pekná remeselná práca. Nie všetko je stratené.. :)

#CHM #process

2 notes · View notes

sillent · 5 months

Text

Lenže mne to vôbec nepríde fér. Skoro som stratila svoju hlavu. Tak moc som snívala. Od trinástich. Na každej dovolenke, túre, výlete, pri každom západe slnka a pri každej prechádzke lesom. Že sa nájdeme. Že budeme spolu. Lenže potom som oslávila svoje 15 narodeniny. A nikto neprichádzal. Zažila veľa hrozných panických záchvatov a sfúkla na torte číslo 18. A stále som bola sama. Celou pandémiou. A potom som prišla na vysokú. Začala sa socializovať. Prestala sa tak báť. Vyšla som neviem koľko kopcov, odbehla neviem koľko kilometrov a stala som sa bakalárom. A aj keď som za toto všetko na seba hrdá, aj keď to robím pre seba aj tak sa cítim sama. Lebo chcem teba. Našu rodinu. Chcem, aby sme si to vybudovali spolu. Nie keď budeme mať 30 a naše srdcia budú možno zlomené už po 3krát, nie vtedy keď budeme pracovať od pondelka do piatku a nebudeme mať čas napríklad odísť do Viedne a túlať sa metrom, a keď nás budú chrbty od sedenia za počítačom bolieť tak, že možno nezvládneme stanovať v horách a keď už budeme moc rozumný na to, aby sme len tak odišli ako vo videoklipe “sleep on the floor”. Nechcem to všetko doháňať potom. Chcem byť odvážna teraz. A preto v modlitbách prosím Boha, aby mi ťa poslal teraz. Keď sme mladí. Chcem s tebou zostarnúť. Chcem len teba a na celý život. Je to (zas) až moc sebecké? Prosím budeš tu, keď budem sfukovať na torte 23?

0 notes

techblogzim · 1 year

Link

#caps sepedi home language textbooks

0 notes

jvbl-sef · 2 years

Text

-ˏˋ ALOIEN YOLARETH ˊˎ // XU MINGHAO

Meno: Aloien Yolareth

Faceclaim: Xu Minghao (seventeen)

Vek: 459

Rasa: Elf

Povolanie: Šperkár

Príbeh: Zvuk potôčika, šušťanie trávy a vzduchu preletujúcim lesom, zvuky menších a väčších zvierat. Takéto zvuky počúval kedysi každý deň veľmi skoro ráno, keď ešte nikto nevyšiel z domova. Jeho rodina bývala v malej komunite, veľmi hlboko v lesoch. Nie na darmo sa hovorí že elfovia sú spätý s prírodou, bolo to naozaj tak. Väčšina bytostí kedysi dávno žila oddelene až kým sa postupom času a veľmi pomaly nezačali vytvárať menšie dedinky. Nebolo to všetko samozrejme hneď vytvorené v dobrom, boli nejaké hádky a preto sa elfovia dlhú dobu zdržiavali mimo ruch. Neskôr sa však aj im zachcelo širšie spoznanie sveta, komunikácia s inými rasami, utváranie vzťahov. Aj keď elfovia boli vo veľa veciach dobrými, stále bolo veľa vecí ktoré iný vedeli spraviť lepšie. Preto sa im zapáčilo motto že by si všetky rasy a bytosti mohli pomáhať. Preto po niekoľkých storočiach už aj rasa elfov obývala v dedinách, menších mestách. Veľké mestá neboli pre nich. Stále museli byť nejako na blízku prírode preto sa viac zdržiavali na krajoch dedín či miest, kde mohli mať svoj pokoj a svoje políčka.

Aloien pochádzal z dosť veľkej rodiny. Každá elfská rodina bola veľká, keďže sa dožívali dlhého veku. Známe bolo ale že sa deti od rodičov odsťahovávali dosť rýchlo. Každý mal túžbu spoznávať svet, prechádzať lesmi. Dalo by sa povedať že všetci elfovia sú jedna veľká rodina. Aloien nebol moc rodinne založený, doslova bol jeden z tých čudnejších elfov. Rodičia chceli aby sa naučil mágii, samozrejme vedel jednoducho ovládať elementárnu mágiu už od prírody. Viac ale nechcel. Prišlo mu že nechce byť ten ktorý mení veci podľa seba, to nechal na iných. Ďalším čo chceli aby z neho bolo mal byť lekár. To ho ale tiež nenapĺňalo. Zachraňovať ľudí je skutok hodný ocenenia. On ale nie moc dobre znášal určité stresové situácie pri vážnejších chorobách.

Stal sa z neho šperkár k čomu sa dostal veľmi náhodou na jednom mestkom karnevale, alebo ako to ľudia nazývali v meste Carithan. Ukázal mu to nejaký remeselník z ďaleka ktorý tam mal v tú udalosť stánok. Keď Aloien prejavil záujem tak mu ponúkol že mu ukáže niečo jednoduché. Potom sa to všetko učil sám. Zháňal si drôtiky, drahé kamene. Bola to dlhá cesta ale nakoniec ostal bývať v dedinke Bellbay kde vlastní svoj malý dom s pozemkom a predáva šperky, či už u seba doma alebo na trhoch v okolitých mestách. Každý ho hneď spozná keď vidí jeho obviazabé prsty keďže robota s tenkým drôtom vie byť nebezpečná. Taktiež ho ide spoznať vďaka jeho svetlo farebným vlasom. Odkedy vymysleli prírodné farby, zapáčilo sa mu to natoľko že si neustále menil farbu na hlave.

[ŠPECIÁLNE SCHOPNOSTI]

—

[INVENTÁR]

—

0 notes

panneshirleyarchive · 6 years

Photo

james and lily + “i love you”

from lily evans and the stroke of midnight

#harry potter #james potter #lily evans #jily #marauders era #lily evans and the stroke of midnight #lesom

76 notes · View notes

philosophyofmugs · 6 years

Text

The Worst Cup of Tea I’ve Ever Had

My set-up for the writing of Lily Evans and the Stroke of Midnight.

Let me tell you about the worst cup of tea I’ve ever had.

This cup of tea was like lukewarm tap water had at one point thought it would be a good idea to hook up with a nice green tea bag, but at the last second had decided that things were moving way too fast and they should go their separate ways.

This cup of tea tasted like a complete unattachment from common sense, like nonchalance and poor customer service, like a complete disrespect of everything ever.

This cup of tea tasted just plain gross and weird and I drank it anyway. Why?

Let me rewind a bit.

I met the ladies of Apple Juice Productions several years ago, and have since had the great privilege of collaborating with them on a Lily Evans webseries (our grown-up, feminist Harry Potter). Last September, I flew out to Salt Lake City for the shooting of Lily Evans and the Stroke of Midnight, the second installment in the series. It was a weekend full of sleepless nights and early mornings, furniture hauling and coffee runs, stress, anxiety, and (most-notably) creativity and magic. It was wonderful.

The process of hearing my words spoken by real actors is still new to me. It’s a weird sensation to hear something that I’ve sat with and internalized so completely be all of a sudden “not mine” anymore -- a work now living and breathing in someone else. Was I nervous walking into that Production Weekend? 100%. But what I soon found was that I was surrounded by a group of artists that not only were skilled at their craft, but were also excited by this little script that my writing partner Amanda and I had created.

I’ll always remember the look that Darby (our actress who played Marlene) gave to me the moment she met me. It was one so full of gratitude and joy and I knew that our AJP Producers had found the perfect Marlene. Darby thanked me many times over the course of those couple days for including her in our production, and her joy for the entire process was contagious.

I held on to that contagious joy as much as humanly possible over the next couple days, but the stress and break-neck pace of Production is also hard to ignore. By the end of the final day of shooting, I excused myself to go take a rest away from set and found myself in one of the worst moods I can remember from recent years.

The whole weekend had been a roller coaster. From the highs of moments like the ones with Darby, to the elation of hearing that the actors and our director Sarah had hit a moment exactly how I envisioned it, to the terrifying news that our location was no longer ours, to conversations where I had stuck my foot in my mouth and made a total fool of myself, and to countless other frustrations...I was emotionally spent. I didn’t know if I had anything else to give and felt like, in that moment, calling an Uber and getting on a plane back to LA. I felt worthless and useless and nothing more than a body taking up space. I wanted a cup of tea and for none of us to be stuck in this hurricane of stress anymore.

Well we got those final shots. We cleaned an entire restaurant. We moved a living room’s worth of furniture back to it’s home up 3 flights of stairs.

And then we went to Red Robin.

I ordered a cup of tea and got tap water and a moist teabag.

Final nail in the coffin? Point of no return? Table-flipping, meme-worthy outburst? No.

Pure and unrestrained laugher.

I looked around at the table of a dozen of our cast and crew still standing after our marathon. We had gone through so much and given so much that it was hard to imagine that we would all go back to our day jobs tomorrow like nothing happened. I explained the sad excuse for caffeine sitting in front of me and they joined in my laughter, letting every stress and frustration of the past 72 hours fly out of our mouths and into the Red Robin-ether.

If you’ve read any of my other entires about the Napa Valley Jazz Getaway and the very particular stresses and emotions that go along with that event, you might be beginning to see a pattern for me:

Sometimes...I really like to be stressed out.

It’s a weird thing to realize, but the ups and downs of Production and event-running and general adulthood are very grounding to me. I live for that moment when I’m drinking bathwater-tea with a group of hardworking artists at the end of a long day. That moment when we’re debriefing in wine country after completely changing the venue of a concert during a lightning storm. The moment when I can watching something I’ve worked on and say, “Hey look. We did it.”

And that stress goes all the way back to giving up my words to someone else to say. It’s a bit frightening to look at myself as someone who is “chasing a high” in any way, shape, or form, but that high is also driving me forward, feeding my passion, and reminding me of the situations in life where I’m working with some of the most talented people I’ve ever met. I’m approaching 3 years at my current job, and that combined with this gaggle of inspiring individuals that I’ve somehow managed to surround myself with has caused me to want to continue to learn and grow and reach higher and higher.

When we put ourselves out there for the world to see, balls of anxiety and stress and all of it, the risk is so incredibly high...but it can also be so incredibly rewarding. There’s a reason why I still go to wine country every summer, a reason why the ladies of AJP will remain close to my heart, a reason why I’ve valued my current job so much: I’m finding my people.

And I will do my damnedest to never let them go.

~ Katie

#mugs #mugshot #writing #lily evans #lesom #lily evans and the stroke of midnight #jily #marauders #maraudersera #maraudersmap

10 notes · View notes